Založ si blog

Fanny a Alexander.

Dve pomerne veľké filmové plátna, kamery, dokonca aj tie GoPro a živý prenos z nich, mikrofóny, energický strih v reálnom čase. Živé kino. Človek by tipoval rôzne príležitosti, kde sa s niečim takýmto môže stretnúť, ale divadelné dosky by mu napadli len ťažko.

O hre:

Na 400. výročie Shakespearovej smrti to chcelo niečo výnimočné a ak by som k Fanny a Alexander nepísal tento dlhočizný článok a musel ho opísať len jednoslovne, bolo by to práve toto slovo – výnimočné.

Ak by ste práve Shakespearovi povedali, že štyristo rokov po jeho bytí sa v divadle ako takom bude diať toto, pravdepodobne by bol v pomykove, či vás vysmiať alebo vás ľutovať kvôli zlému psychickému zdraviu. Na jednej strane ide o vrchol experimentálneho divadla (čo na doskách SND nesmierne oceňujem), z pohľadu druhého to však nie je experimentálne vôbec. Takýmto dojmom to pôsobí môžno vďaka veľmi precíznej a profesionálnej príprave predstavenia – nie je to “experiment”, že vyskúšame a  keď nevyjde, nevadí, resp. experiment v zmysle, že si nájde len veľmi úzky okruh divákov. Je to plnohodnotné umelecké dielo, ktoré od začiatku až do konca pôsobí dojmom, že takto to má jednoducho byť a takto to bežne chodí – nič výnimočné. A práve to je na tom to úžasné, že to tak pôsobí napriek tomu, že to takto bežne vôbec nechodí a jedná sa o skutočne výnimočný projekt, aký doposiaľ u nás nemal žiadneho kolegu. Takže takto na úvod, ešte raz veľká úcta už len za to, že kompetentní ľudia do toho išli, aj v Slovenskom národnom divadle.

Predstavenie je postavené na koncepte tzv. živého kina (Live Cinema). V podstate ide o skĺbenie ešte pred pár rokmi neskĺbitelného a v základe svojej podstaty prevedenia diametrálne odlišného – divadla a filmu. V divadle pozeráte film. Vo filme vidíte hrať divadlo. Živý film v divadle. Divadlo v živom filme.

Fanny a Alexander je pôvodne film švédskeho velikána Ingmara Bergmana. Bergman patrí do tej kategórie ľudí v svojom povolaní, u ktorých bežný človek nie je schopný pochopiť ani ich genialitu, nie to ešte spôsob, ako dokázali robiť také veci aké robili. V duchu originálnosti, akou Bergman disponoval, sa nesie aj divadelná, resp. live cinema adaptácia. V diaľke na javisku alebo vo vnútri miestnosti za oknom, vidíte od chrbta hercov a vnímate ich pohyby, na plátne vidíte tých istých hercov spredu robiť tie isté pohyby a hrať. Perspektívy pohľadu, aké poskytuje Fanny a Alexander neposkytuje žiadne iné divadelné predstavenie ani film. Dve roviny, dva pohľady v tom istom čase. Ponúka úplne nový pohľad, nové videnie, nové vnímanie, ktoré nikde inde nenájdete. Miestami akoby ste videli klasický pohľad na hru/film a k nemu ako bonus niečo zo zákulisia, čo vidieť nemáte. Do kategórie toho, čo vidieť nemáte spadajú aj kamery a mikrofóny a ľudia, ktorí s nimi narábajú. Vy ich ale vidíte a možno práve pre spomenuté vám tam vôbec nevadia. A ak mi je dané niečo, čo je pre mňa nové, ešte nikdy predtým som sa s tým nestretol a páči sa mi to, oceňujem to vždy zo všetkého najviac.

faa1

(Daniel Fischer (Alexander), Táňa Pauhofová (Fanny); Autor fotografie: Ľuboš Kotlár, 2016; archív SND)

Ďalšou veľmi zaujímavou a pozoruhodnou vecou je všeobecný pohľad na hercov divadelných a filmových. Divadelní herci sa v klasických predstaveniach nemôžu spoliehať na výrazové herectvo tvárou – mimiku – nakoľko to diváci z diaľky nevidia. Sú preto odsúdení na spôsob herectva, ktorý by sa vo filmovom svete označoval ako “prehrávanie” – pomáhajú si rečou tela, “prehnanou” gestikuláciou a zvýšeným hlasom. Tu však nastáva zaujímavá situácia – herci sú súčasťou divadla aj filmu zároveň, v tom istom čase. A musia vedieť odlíšiť, kedy je to divadlo, kedy film, kedy viac divadlo a menej film a naopak. Musia vedieť, kedy sa spoliehať na mimiku pre kamery, normálny hlas pre mikrofóny a celkové “minimalistické” herectvo pre filmové plátno. Na druhej strane musia vedieť, kedy “prepnúť” do divadelného herectva, zvýšiť hlas, používať gestá,… Plus, musia to vedieť skombinovať, keďže sú neraz súčasťou ako divadla, tak aj filmu v tom istom momente. Už len z tohto opisu musí byť jasné, že to určite nie je nič jednoduché. A to sa vždy oveľa ľahšie hovorí ako koná.

Miestami to vyzeralo ako švédska reality show zo začiatku 20. storočia, s technikou zo začiatku 21. storočia, čo vyznieva mierne bizarne, ale prekvapivo všetci tí kameramani a zvukári, ktorí pobehujú kade-tade po javisku s najmodernejšou technikou, tam, ako som už spomínal, takmer vôbec nezavadzajú. Čo je noazaj pozoruhodné, ak vám zvyčajne vadí aj nevyhnutné minimum ľudí, ktorí menia scénu. Možno je to vec konceptu a ak ho človek prijme – v podstate už hneď na začiatku – nemá s ním problém ani po zvyšok predstavenia. Osobne mi to nerobilo problém a rýchlo som si zvykol pravdepodobne preto, že mám tak veľmi rád divadlo a aj film a rovnako ako obdivujem to, čo sa deje na javisku a plátne, ma fascinuje aj to, čo sa deje za kamerou a v zákulisí. Navyše som prijal už spomenutý “druhý pohľad”. Ak si na kúsok odskočím z mojej subjektívnej bublinky, celkom dobre viem pochopiť aj ľudí, ktorých tento koncept a forma prejavu nechytí a buď im film kazí divadlo, alebo divadlo film. Toto sa mi našťastie nestalo a zato ďakujem hociktorej štruktúre môjho mozgu, ktorá o tom rozhodla.

Miestami je problém sledovať divadlo aj kino naraz, divák má problém rozhodnúť sa a “nevie, čo skôr”. Osobne mi to pripomenulo scénu z filmu Taxi, kde sa komisár učí pracovať s počítačom a je mu povedané, aby s jedným okom sledoval monitor a s druhým klávesnicu. A ako aj sám zhodnotil, nebolo to nič jednoduché. 🙂 Vo výsledku to potom zase pripomenulo prechádzku nejakým krásnym mestom, napr. Parížom – človek ľutuje, že má len jeden pár očí na tej istej strane hlavy a kým obdivuje jednu stranu ulice, prichádza o tú druhú. Ja som tak napríklad prišiel o moment, kedy sa do čaju pridávajú kvapky na spánok, keďže sa to odohrávalo vo filme a ja som v tej chvíli sledoval divadlo. Aby som to ale uviedol na správnu mieru, týchto prípadov “neviem, čo skôr” bola len hŕstka a väčšina predstavenia je dômyselne vystavaná práve takým spôsobom, aby sa divák sústredil buď na divadlo, alebo na živé kino, resp. jedno v úžasnej synergii dopĺňa druhé a spolu vytvárajú pútavý celok, pričom divákovi nič neuniká. Takže žiadny zmätok, chaos alebo niečo podobné sa v nijakej väčšej miere nekoná.

faa2

(scéna z Fanny a Alexander; Autor fotografie: Ľuboš Kotlár, 2016; archív SND)

O hercoch:

O hercoch vo všeobecnosti musím povedať, že všetkým do jedného im patrí obdiv už len za to, že zvládli tak náročný koncept, ktorý si na jednom mieste od nich vyžaduje herectvo ako filmové, tak aj divadelné. Dokonca aj ich kombináciu, čo sa na prvý pohľad zdá nemožné. Oni to dokázali a tým potvrdili, že sú špička v tom, čo robia.

Táňa Pauhofová a Daniel Fischer – Fanny a Alexander. Som nesmierne rád, že ústrednú dvojicu súrodencov hrali práve títo herci, pretože z mladej generácie SND práve ich dvoch považujem za najtalentovanejších a najlepších. Zahrať malé deti určite nie je taká sranda, ako to vyzerá. Táňa s Danielom to ale zahrali s takou ľahkosťou, že to naozaj pôsobí akoby to bolo jednoduché. Daniel bol klasicky naozaj skvelý. Zmienku si zaslúži aj fakt, že plešatý hral 10 ročného chlapca. 🙂 K Táničke tiež viac netreba. Jednak všetko, čo som k nej chcel povedať som už povedal v článkoch minulých a jednak mi príde trochu blbé vyjadrovať sa v určitom smere pri fakte, že hrala 9 ročné dievčatko. Človek musí zažiť, aby uveril, že niekto môže hrať takto dobre.

Emília Vášaryová – Helena Ekdahlova, stará mama. Pani Vášaryová sa síce mýlila viac ako by sa patrilo, ale herecký výkon a celkový dojem na jednotku.

Dano Heriban a Petra Vajdová – Oskar a Emília, rodičia. Taktiež veľmi dobré výkony aj od tejto dvojice. Vyzdvihnúť treba psychické dno, ktoré zahrala Petra a u Dana napríklad to, ako dobre hral, že je slabý herec.

Richard Stanke – biskup. Týmto predstavením mi tento herec dokázal, že je skutočný herec. Skvelé!

Všetci ostatní, od Milana Ondríka, cez Dianu Mórovú, Branislava Bystrianskeho, Gabrielu Dzuríkovú, Františka Kovára, skvelej Ingrid Timkovej a stále akčnej Zuzane Kocúrikovej (pri jednom momente, keď buchla do stola som skoro dostal infarkt aj ja, menšia tretina jej veku) až po Dominiku Kavaschovú a Ivana Vojteka.

Hudba:

Bola skvelá a aj keď si to človek v mnohých momentoch možno neuvedomí (prípadne až spätne), keďže je v danom momente plno sústredení na dianie na javisku/plátne, film ako aj divadlo dnes patria v drvivej väčšine ku audiovizuálnemu umeniu a hudba aj v tomto prípade hrala popri hercoch veľkú úlohu. Najvýraznejšia bola v thrillerovej (podľa názoru tetiek o rad vyššie dokonca v hororovej) časti, kedy to pripomínalo hudbu z epických scén Game of Thrones alebo akési Zimmerovo veľdielo. Hudba ako celok veľmi umocňovala jednotlivé scény a pocity z nich, ako tie veselšie, tak aj tie (a najmä tie) ťaživé. A ako čerešnička na torte, obrovský plusový bod za použitie Smútočného pochodu (Funeral March) od Chopina. Počuť svojho najobľúbenejšieho skladateľa v Národnom divadle je diváckou cťou.

faa3

(Táňa Pauhofová (Fanny), Daniel Fischer (Alexander), Dominika Kavaschová (Maja); Autor fotografie: Ľuboš Kotlár, 2016; archív SND)

 

 

Informácie & Hodnotenie:

Premiéra: 6. a 7. apríla 2016 v Sále činohry SND

Videné: 23.4.2016; 19:00

Trvanie: Približne 3 hodiny a 15 minút s prestávkou

Kde som sedel: 4. rad, 11. miesto (dolu vpravo)

Kde by som odporúčal sedieť: Pre čo najlepší pohľad do jednotlivých kulís na javisku čo najviac v strede. Štvrtý rad mi vyhovoval, miesto je ideálne 14. – 15. sedadlo.

Cena: 17€

Čo sa mi páčilo: Nápad, celý koncept, spracovanie, prevedenie. Hranie malých detí v podaní Táni a Daniela. Osobne sa mi viac páčila časť pred prestávkou, aj keď dejovo išlo o časť nie tak vypätú, ale jej atmosféra, ktorá naozaj vedela vtiahnuť a ja som bol razom v období Vianoc v roku 1907, bola až zázračná. Ďalej Hudba. Scény, kostýmy. Slovom, všetko. Čo si budeme klamať, aký môže byť výsledok, ak milujete divadlo, milujete film a niekto tieto dve vaše lásky spojí dokopy?

Čo sa mi nepáčilo: Spomenuté obšas sa vyskytujúce “neviem, kam skôr s pohľadom”. V skutočnosti je to naozaj len drobná malichernosť a reálne v tomto predstavení nebolo nič, čo by sa mi nepáčilo.

Najlepší moment: 1.) Jednoznačne Stanke vo vrcholnom výstupe s Vajdovou na úrovni divadla, Táňa (spolu s Danielom) hrá detský strach len očami (!) v detailnom zábere na úrovni filmu. Neskutočná scéna!

2.) Tuli s Dianou v scéne, kedy vstávajú na omšu. Krásne stelesnenie podstaty predstavenia, striedanie/ kombinácia filmu a divadla.

3.) Otec rozpráva deťom pred spaním príbeh o stoličke.

Celkové hodnotenie

Po kúpení lístka som veľmi váhal tak, ako váham vždy v podobných prípadoch. Prečítať najskôr román a až potom ísť na predstavenie Madame Bovary alebo naopak? Pozrieť najprv Bergmanov film a potom pozrieť jeho adaptáciu v divadle a živom kine alebo naopak? Na túto dilemu už mám riešenie – zakladá sa na tom, že vidieť divadelné predstavenie viackrát nielen že nie je strata času a/alebo peňazí, ale je to spravidla minimálne rovnako silný zážitok, ak nie ešte silnejší a pri mnohých predstaveniach je opakovaná návšteva povedal by som nutná (nie všetko sa dá zachytiť, všimnúť si, postrehnúť a pochopiť naraz/na prvýkrát). To je, aspoň pre mňa, prípad aj Fanny a Alexander. Preto platí postupnosť, že najskôr idem do divadla, potom preštudujem originálne dielo (pozriem Bergmanov film, prečítam Flaubertov román,…) a potom pôjdem do divadla znovu. Už teraz sa teším. Sú síce situácie, kedy aby ste zachytili všetko, musíte jedným okom sledovať plátno a druhým javisko, ale pre mňa je to len o dôvod viac ísť na Fanny a Alexander znovu.

Zároveň skúšanie tohto predstavenia muselo byť neuveriteľne náročné už len na zlaďovanie, synchronizáciu a symbiózu divadla a filmu, a to hovorím len o umeleckej stránke. Čo všetko si to vyžaduje po tej technickej si neodvážim ani predstaviť. Takže klobúk opäť raz dole a obdiv všetkým od režiséra, dramaturga až po posledného technika, ktorý sa na tom podieľal. Pôvodne síce predstavenie malo mať 4 hodiny a 15 minút, nakoniec to bolo približne o hodinu menej a tak sa trvaním predstavenie v podstate vyrovnalo dĺžke samotného filmu (nie jeho director’s cut, ktorý má cez 5 hodín). Škoda, ja by som si to pokojne pozrel aj v pôvodnej dĺžke.

V podstate nie je nič, čo by som vytkol a nič, čo by sa mi nepáčilo. Fanny a Alexander je unikátny projekt, pri ktorom ak má človek príležitosť zažiť ho, nemal by váhať ani sekundu. Ďakujem!

Kokaín, najlepší priateľ človeka.

16.08.2016

Viete si predstaviť pápeža v reklame? Nonsens. A čo tak pápež v reklame na tvrdú drogu, kde odporúča kombinovať ju s alkoholom? Fakt. Síce historický, ale stále fakt. Lev XIII., ktorý ako viac »

Prítomnosť neexistuje.

04.05.2016

"Yesterday is history. Tomorrow is a mystery. Today is a gift. That's why it's called the present." - je milá slovná hračka v angličtine, ktorá sa mi pomerne dlho, keď som na ňu kde-tu natrafil, viac »

Madame Bovary.

27.03.2016

Tak, ku Svetovému dňu divadla to chce recenziu predstavenia, ktoré si zaslúži titul svetové. O hre: Keď som mal už kúpený lístok na predstavenie Slovenského národného divadla - Madame Bovary, viac »

kim, korea, kldr, hwasong

Z KĽDR hlásia zemetrasenie, podľa Číny išlo o výbuch

23.09.2017 14:03

V Severnej Kórei zaznamenali zemetrasenie o sile 3,4 stupňa s vypuknutím na zemskom povrchu, ktoré nie je ďaleko od miesta, kde KĽDR vykonáva jadrové testy.

Merkel

Merkelová má asi vyhraté, zasypávajú ju však kritikou

23.09.2017 12:00

Niektorí jej neodpúšťajú ústretový postoj k migrantov, iní zase prízvukujú, že v oblasti ekonomiky mala urobiť viac.

sns, slovenska narodna strana, danko

Slovenskú národnú stranu opozičné návrhy nezaujímajú. Opozícia: Je to groteskné až smiešne

23.09.2017 11:50

Tak znela oficiálna reakcia hovorkyne SNS Zuzany Škopcovej na otázku agentúry SITA, ktorá žiadala stanovisko k návrhu novely zákona z dielne Sme rodina.

Bundestag, Spolkový snem

Nemecko môže mať po týchto voľbách dosiaľ najväčší parlament

23.09.2017 10:00

V Nemecku nie je počet poslancov stály. Môže za to volebný systém, v ktorom má každý volič dva hlasy.

Juraj Jurík

Dyslektik, ktorý píše o veciach, ktorým nerozumie. A nie preto, žeby bol dyslektik. Okrem toho medik z LF UK, ktorého už nebaví písať len o medicíne na LF UK. Zaujíma ma zo všetkého niečo, takže dokopy neviem o ničom nič. Menovite ale hudba, film, divadlo a kniha, fyzika, miestami to, čo študujem, pekné miesta a mestá a výšky s dobrým výhľadom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 16339x
Priemerná čítanosť článkov: 1815x

Autor blogu

Kategórie