Založ si blog

Madame Bovary.

Tak, ku Svetovému dňu divadla to chce recenziu predstavenia, ktoré si zaslúži titul svetové.

O hre:

Keď som mal už kúpený lístok na predstavenie Slovenského národného divadla – Madame Bovary, spolužiačka, ktorá na predstavení už bola, mi povedala niečo ako: Nechoď tam večer pred zápočtom alebo keď chceš ešte v ten večer niečo robiť, tá časť po prestávke ťa dostane.

A mala pravdu. Tak veľmi ťažko mi nebolo už dávno, ak vôbec – naposledy pri nejakom dobrom filme, ktorý má tendenciu také pocity vyvolať. Tam som ale aspoň orientačne vedel, z čoho to konkrétne vychádza. Ešte nikdy mi ale nebolo tak neurčito, neopísateľne ťažko. Madame Bovary (predstavenie ako celok, aj výkon predstaviteľky samotnej Emmy) mi okolo žalúdka postupne vystavali múr z toho najhustejšieho a najťažšieho betónu a ten ho zvieral a ťahal smerom dolu do patologickej polohy, pričom to bolo cítiť od hrudníku až do celej brušnej dutiny. A netrvalo to hodinu alebo dve po predstavení… Celkovo môžem povedať, že takýto pocit u mňa nevyvolalo žiadne umelecké dielo. Ani druhom, ani hĺbkou, a to sa cení. Najbližšie sa dá pocit prirovnať k filmu Who’s Afraid of Virginia Woolf?Cat on a Hot Tin Roof – po ich zhliadnutí som bol “zničený” asi najpodobnejšie k zážitku, aký ponúka Madame Bovary. Stále to boli však “len” filmy neporovnateľné s divadlom. Zároveň si teda neviem predstaviť tú bombu, keby SND uvedie “Kto sa bojí Virginie Woolfovej?” alebo “Mačka na rozpálenej plechovej streche”, keďže oba filmy sú založené na divadelných hrách, a hrajú v nej títo herci, najmä Táňa…

Madame Bovary som musel vidieť z prostého dôvodu – hlavnú úlohu v nej hrá moja najobľúbenejšia súčasná slovenská herečka. Kým doteraz som si dokazoval, že Táňa je najlepšia herečka široko-ďaleko, teraz to už “len” potvrdzujem každým dielom, v ktorom ju vidím a/alebo počujem. Nevidieť hru, za ktorú (minimálne do určitej miery) získala Krištáľové krídlo, to by bol smrteľný hriech v živote diváka. Navyše v čase, kedy ho získala paradoxne hrala v tomto predstavení. Najlepšie to zhrnul generálny riaditeľ SND Marián Chudovský: „Táňa Pauhofová patrí medzi najtalentovanejšie a najvýraznejšie herecké osobnosti nielen Slovenského národného divadla, ale aj v medzinárodnom kontexte. Toto ocenenie len potvrdzuje veľkosť jej tvorivej energie, ktorou si podmaňuje divákov i odborníkov.” 

bovary1

(Robert Roth a Táňa Pauhofová v predstavení Madame Bovary; Autor: Braňo Konečný, 2013; archív SND)

Pozoruhodný a veľmi zaujímavý je proces, akým pôvodný román vznikol. Človek má až pocit, že spravidla nemôže byť normálny ak chce vytvoriť niečo podobne veľké. Jednak pre udržanie nejakej tej rovnováhy (ak je niekde pridané, inde musí byť odobrané) a jednak to mnohokrát paradoxne umožňuje, resp. podmieňuje vznik daného diela. A presne to je prípad Flauberta. Ak by nebol býval na takom psychickom dne, Madame Bovary by nikdy nevznikla. Pozoruhodné a zaujímavé je najmä to, že román, resp. jeho postavy je/sú založené na reálnych postavách z Flaubertovho okolia a Emma je stelesnením jeho samotného. Autobiografické prvky doplnené autorovým príbehom je jedna z najlepších kombinácií, aké v literatúre obľubujem, nakoľko život zvykne byť tým najlepším autorom (ahoj, Hemingway).

Flaubertov román je tak aktuálny aj dnes – možno, že dokonca ešte aktuálnejší než v dobe svojho vzniku – najmä vďaka všetkým dostupným prostriedkom, ktorými v súčasnosti disponujeme. Madame Bovary je dievča, ktoré prečítalo všetky romány a knihy, ktoré sa k nej kedy dostali a vytvorila si vlastnú predstavu o tom, ako má ideálny život, vzťahy a láska v ňom vyzerať. Snaží sa urobiť všetko preto, aby to bolo ideálne tak ako si vysnívala a čím viac sa snaží, tým viac sa jej to nedarí. Vysnívaný život je vždy krajší a lepší než ten reálny, nech robí čokoľvek. V dnešnej dobe máme okrem kníh aj internet, obrovskú kopu filmov a seriálov a podobných vecí, vďaka ktorým si moderná Emma (nielen ženského pohlavia) dokáže vytvoriť dezilúziu o svete a jeho reálnom fungovaní jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. Človek si povie, že dnešní ľudia určite nie sú tak naivní ako tí z polovice 19. storočia, čo do určitej miery môže byť pravda, ak ale príde na bytostné problémy, ktoré rieši Emma, sme rovnakí v roku 1856, o 160 rokov neskôr a veľmi pravdepodobne budeme aj o tých ďalších stošesťdesiat.

Čo sa týka samotného predstavenia a dramatizácie, Iva Klestilová odviedla neuveriteľnú robotu. Táňa dokonca ako predstaviteľke hlavnej úlohy v rozhovore uviedla, že postavu Emmy lepšie pochopila až po dramatizácii – lepšie ako po prečítaní románu. To už je niečo. Čo sa týka samotného predstavenia, vo všeobecnosti sa ťažko píše o zážitku, ktorý je do vysokej miery slovami neopísateľný. Z hľadiska zákulisia určite treba ďakovať od spomenutej Ive Klestilovej, cez režiséra Eduarda Kudláča, dramaturgičku Darinu Abrahámovú až po ľudí, ktorí stoja za kostýmami a hudbou (!). Spolu vytvorili skvelý celok a veľmi sa to odrazilo aj na hercoch – úžasné výkony, podčiarknuté tým Tániným.

 

 


O hercoch:

Táňa Pauhofová predviedla herecký koncert, na ktorý si budete pamätať bez toho, aby ste to mali zvečnené nejakým audiovizuálnym prostriedkom na externej pamäti. Táňa spolu s kolegami vám ponúka zážitok, ktorý totiž bude zvečnený vo vašej internej pamäti a ako bonus vám váš limbický systém pri spomienke na toto predstavenie vždy ponúkne príslušnú emóciu. Táničkin herecký talent rovnako ako výkon (nielen) v tomto predstavení je slovami neopísateľný podobne ako ťaživý pocit, ktorý predstavenie zanechá. Toto treba vidieť, počuť a zažiť a o päťdesiat rokov sa škodoradostne smiať vnúčatám, že oni Táničku v takých rolách vidieť naživo nemôžu, resp. že žiadna herečka ich generácie nie je tak dobrá ako ona. Pretože taká herečka sa nerodí ani každý deň a ani každý rok. K Táni ešte jeden myšlienkový pochod, ktorým som nedávno cválal: Je najlepšia herečka na Slovensku. Aj v Česku. A vlastne aj vo všetkých ostatných okolitých krajinách – Ukrajina, Poľsko, Maďarsko a Rakúsko a potom aj ďalšie krajiny – súčasné Nemecko, Taliansko,… Až som prišiel k záveru, že je vlastne najlepšou herečkou na starom kontinente, mimo Veľkej Británie (a možno Francúzska) sa dá povedať v celej Európe, akú poznám.

bovary2

(Táňa Pauhofová v inscenácii Madame Bovary; autor: Braňo Konečný, 2013; archív SND)

Táničke by som toho vedel povedať veľa, ale ak by som mal len jednu vetu, bola by to táto: Ďakujem za Madame Bovary.

Alexander Bárta predviedol zatiaľ najlepší výkon, aký som od neho videl.

Robert Roth je pre mňa dôkaz veľkých svetových hercov, ktorí nepotrebujú (vysokú) hereckú školu, na úrovni Slovenska. Výkon bezchybný, napriek tomu mi trochu prekážali jeho povestné náušnice. Viem, že sme pokrokoví a je to rebelsky strašne cool, ale do takéhoto predstavenia sa mi to proste nehodí a nič by sa nestalo, ak by si ich dal na tie 3 hodiny dolu. Rovnako ako sa nič nestalo, keď si ich nechal, just sayin’…

Tomáš Maštalír – Musím priznať, že vo všetkých tých nezmyselných televíznych seriáloch sa mi veľmi nepáčil a herecky to nebolo žiadne terno. V tomto predstavení bol ale najväčším prekvapením, jeho výkon bol z kategórie TOP a pre mňa najlepší mužský výkon toho večera (čo stojí za zmienku, ak boli spolu s ním na javisku také mená ako Roth a Kostelný). Ak sa herci delia na filmových/televíznych a divadelných, Tomáš je jednoznačne ten divadelný.

Ľuboš Kostelný  – Niekto by mohol povedať, že výkon bol nevýrazný, ale opak je pravdou. Nevýrazný bol charakter jeho postavy a on ju zahral perfektne.

Zvyšok obsadenia – Skvelé monológy Richarda Stankeho, veľmi dobrá pani Javorková, pán Kovár aj Tuli. A konečne začínam mať rád Janu Oľhovú! To sú mi veci…

Hudba:

Hudba u mňa pri akomkoľvek diele zohráva obrovskú úlohu, divadlo nie je výnimkou. V Madame Bovary bola zložená čisto z klavíru, nádherná a dokonale doplňovala dianie na javisku. Mať tento soundtrack v playliste, môj život by bol kompletný, nakoľko hudba mi dokáže pripomenúť dané pocity najviac. Počúvať ten klavír bolo po výstupoch Táničky to najviac zapamätateľné! Vďaka, Martin Burlas.

bovary3

(Táňa Pauhofová a Tomáš Maštalír v predstavení Madame Bovary, autor: Braňo Konečný, 2013; archív SND)

Informácie & Hodnotenie:

Premiéra: 16. a 17. novembra 2013 v Sále činohry, nová budova SND

Videné: 24.3.2016; 19:00

Trvanie: 3 hodiny s prestávkou

Kde som sedel: Pôvodne 3. rad, 10. miesto, po dohode s dvoma staršími pármi, nech môžu sedieť pri sebe – 3. rad, 12. miesto. (dolu vpravo)

Kde by som odporúčal sedieť: Vzhľadom na to, že hlavná scéna je umiestnená na javisku dosť ďaleko, by som odporúčal sedieť čo najbližšie k javisku, ideálne ten druhý až tretí rad, miesto niekde okolo stredu (12. až 15. miesto). V tomto prípade mám pocit, že úplne márne by nebolo sedieť dokonca až v prvom rade.

Cena: 17€ (v 3. rade); 14€ (v 2. rade)

Čo sa mi páčilo: 1.) V SND už klasicky – herecké výkony. Nedá mi aspoň ešte raz nespomenúť hereckú virtuozitu Táni Pauhofovej. 2.) Spomínaná čisto klavírna hudba. 3.) Páčil sa mi koncept miest a priestorov, kde sa jednotlivé časti deja mali odohrávať a ako to bolo scénograficky vyriešené. Piesok alebo čo to bolo vpredu a scény, ktoré sa k nemu viazali, skvelou kompozičnou zložkou! 4.) Páčilo sa mi, že protagonisti išli do divadla spôsobom, že doslova išli do divadla t.j. herci sa prechádzali pomedzi sedadlá. Inscenácia je tak určitým spôsobom “interaktívna”, divák má pocit, že sám je súčasťou deja a odnáša si zážitok o to umocnenejší. 5.) Veľmi sa mi páčili snové časti mimo realitu – ako by už nebolo dosť, že hra ako celok nás na tie tri hodiny úplne odvádza od tej našej reality – stretnutie sa s Rodolphom (Maštalír) vo sne, ďalej moment, kde si Emma predstavovala, ako sa priznáva mužovi s neverou. 6.) Až na tie malichernosti nižšie sa to dá povedať jednoducho dvoma slovami – úplne všetko!

Čo sa mi nepáčilo: 1.) Ako som spomínal, hlavná scéna bola na môj vkus (aj dioptrie) na javisku umiestnená dosť ďaleko a v prvej časti mala dosť dynamický charakter – menila sa častejšie ako ženy Borisa Kollára a ľudia, ktorí prenášali stôl, stoličky, gauč a ostatné rekvizity pocitovo behali po javisku viac ako herci. V druhej polovici bola už viac statická a nepôsobilo to tak rušivo, takže aj vtiahnutie do deja a atmosféra boli oveľa lepšie.

Najlepší moment: 1.) Emma vyberá veci a ráta, za koľko ich predá – rovnako dobrý ženský herecký výkon som videl len málo krát. Lepší ešte nikdy. Pure madness. 2.) Čítanie listu.

Celkové hodnotenie: Madame Bovary je výnimočné dielo, ktoré mi ukázalo niečo, čo som ešte nikdy predtým nezažil a to vždy oceňujem najviac. Toto predstavenie úplne uchváti, unesie do svojho vlastného sveta a ten náš nechá za prahom divadla, pohltí po dobu, kým padnú záverečné svetlá a po celý čas nepustí. Takýto únik do iného sveta je taktiež jedna z vecí, ktoré cením najviac a tlieskam všetkým tvorcom a hercom, ktorí sa na tomto predstavení podieľali. A hlavne Táničke, pretože sa na tom podieľala najviac. Celkové hodnotenie Madame Bovary je také, že ak sa ma niekto spýta, na čo by som mu odporučil ísť do divadla, bude to bez zaváhania toto predstavenie. Ako som spomínal v úvode, naozaj svetová úroveň. Jediné, čo mi teraz v rámci Madame Bovary zostáva, je prečítať si knihu a vidieť to znova. Vidieť to znovu minimálne raz jednoducho musím. Snáď derniéra nebude skôr ako sa patrí.


Tri roky, päť mesiacov, devätnásť dní…

 

Kokaín, najlepší priateľ človeka.

16.08.2016

Viete si predstaviť pápeža v reklame? Nonsens. A čo tak pápež v reklame na tvrdú drogu, kde odporúča kombinovať ju s alkoholom? Fakt. Síce historický, ale stále fakt. Lev XIII., ktorý ako viac »

Prítomnosť neexistuje.

04.05.2016

"Yesterday is history. Tomorrow is a mystery. Today is a gift. That's why it's called the present." - je milá slovná hračka v angličtine, ktorá sa mi pomerne dlho, keď som na ňu kde-tu natrafil, viac »

Fanny a Alexander.

24.04.2016

Dve pomerne veľké filmové plátna, kamery, dokonca aj tie GoPro a živý prenos z nich, mikrofóny, energický strih v reálnom čase. Živé kino. Človek by tipoval rôzne príležitosti, kde sa s viac »

kim, korea, kldr, hwasong

Z KĽDR hlásia zemetrasenie, podľa Číny išlo o výbuch

23.09.2017 14:03

V Severnej Kórei zaznamenali zemetrasenie o sile 3,4 stupňa s vypuknutím na zemskom povrchu, ktoré nie je ďaleko od miesta, kde KĽDR vykonáva jadrové testy.

Merkel

Merkelová má asi vyhraté, zasypávajú ju však kritikou

23.09.2017 12:00

Niektorí jej neodpúšťajú ústretový postoj k migrantov, iní zase prízvukujú, že v oblasti ekonomiky mala urobiť viac.

sns, slovenska narodna strana, danko

Slovenskú národnú stranu opozičné návrhy nezaujímajú. Opozícia: Je to groteskné až smiešne

23.09.2017 11:50

Tak znela oficiálna reakcia hovorkyne SNS Zuzany Škopcovej na otázku agentúry SITA, ktorá žiadala stanovisko k návrhu novely zákona z dielne Sme rodina.

Bundestag, Spolkový snem

Nemecko môže mať po týchto voľbách dosiaľ najväčší parlament

23.09.2017 10:00

V Nemecku nie je počet poslancov stály. Môže za to volebný systém, v ktorom má každý volič dva hlasy.

Juraj Jurík

Dyslektik, ktorý píše o veciach, ktorým nerozumie. A nie preto, žeby bol dyslektik. Okrem toho medik z LF UK, ktorého už nebaví písať len o medicíne na LF UK. Zaujíma ma zo všetkého niečo, takže dokopy neviem o ničom nič. Menovite ale hudba, film, divadlo a kniha, fyzika, miestami to, čo študujem, pekné miesta a mestá a výšky s dobrým výhľadom.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 9
Celková čítanosť: 16343x
Priemerná čítanosť článkov: 1816x

Autor blogu

Kategórie